Sú, zaiste sú aj krajšie mestá. Hrdé a zvodné hrajú iskierkami veľkých promenád a šnúry drahocenných perál si pyšne držia nad záňadrím. Sú plné kriku, hukoty a vravy. A vábia - prskavkami i ohňostrojmi, až sa ti zahmlí v očiach od toľkej ponúkanej slávy.
Sú, zaiste sú aj krajšie mestá. Ibaže tu je domov náš, chlieb náš každodenný. A korene máme hlboko v tej zemi.
Tak dlhým časom rodilo sa toto mesto - z detí, stromov a kameňa. Ale každý kameň sa časom otesá, ak naňho príliš dlho hľadíš. A ak ho pohladíš, zmení sa kameň na TVÁR. A potom má mesto modré oči a zaľúbení si spievajú. Mesto sú dve dlane uprostred ulice, keď padá dážď.
Mesto sú dve slzy
padnuté na líce.
|
|
A ty sa usmievaš.
A potom unavený z prachu ciest z nevľúdnych miest pochopíš, že najkrajšia báseň je návrat domov.
Lebo: Tu nie je nikto on, tu nie sú žiadni oni, tu ste vy, tu si ty, tu som ja. tu sme iba my, naši.
Chodíme tvárou popri tvári a zrazu sa nám marí, že od človeka k človeku je práve na podanie ruky.
Dnes už viem, že na to, aby si mohol povedať: milujem túto zem, musíš ju oplodniť.
A až potom, keď zistíš, že počala, dovolíš padnúť slze na hlinu a povieš: moja rodná.
|
|